„Úzkosti má dnes velká část populace,“ říká psycholožka Petra Ďurkechová, PhD.

uzkost a dnesni populace

Popisovaná zdravotní témata nemohou být náhradou za odborné zdravotní vyšetření. Pro stanovení zdravotních závěrů je vždy třeba obrátit se na lékaře.

Deprese může podle klinické psycholožky Petry Ďurkechové, PhD. pramenit z nevyjádřeného hněvu, potlačované frustrace a nespokojenosti se životem. Kromě úzkostí a depresí se v dnešním rozhovoru Celostní medicíny dotkneme i sebepoškozování a toho, jak nás a naše vztahy změnila digitální doba.

Petro, Ty jsi klinický psycholog a psychoterapeut. S jakými problémy za Tebou v dnešní době klienti nejčastěji chodí?

V súčasnej „covidovej a vojnovej“ dobe sú to najčastejšie úzkosti a depresie, existenciálne otázky, vzťahové krízy. Pri deťoch a pubescentoch sa okrem úzkostí rozmáhajú sebapoškodzujúce tendencie (rezanie a iné formy automutilácie), poruchy príjmu potravy, v covidovom období vznikali patologické digitálne vzťahy, poruchy socializácie, najnovšie pribúdajú otázky genderových rolí…

Když zůstaneme u úzkosti, máš nějaké tipy, jak ji zvládnout?

Primárna je psychoedukácia, čo to vlastne úzkosť je, ako sa prejavuje, že sa jedná o psychický, nie somatický problém (klienti sa často zľaknú telesných prejavov a ohrozenia na živote), že s úzkosťou nezápasia sami, ale veľká časť populácie sa v dnešnej dobe potýka s úzkosťou. Klienti sa boja otvorene vyjadriť úzkostné epizódy vo svojom okolí, cítia sa tak slabí, neschopní, chorí, ale paradoxne po zdieľaní zistia, že nie sú jediní a v ich okolí je množstvo ľudí zažívajúcich úzkostné – panické ataky, čo veľakrát prinesie úľavu. Po edukácii sa venujeme možným spúšťačom, ktoré sú nie vždy zjavné (úzkosť je na rozdiel od strachu často iracionálna), z psychoanalytického hľadiska sa úzkosť môže týkať strachu zo zmeny, straty, frustrácie, prílišný tlak na seba alebo od okolia, často je úzkosť a depresia prezlečený hnev. Vravím klientom, že úzkosť je signál, ktorý s nimi zatrasie, aby vo svojom živote niečo zmenili, a tak sa môžu aj na úzkosť pozrieť nie ako na nepriateľa, ale na spojenca. Nepomáha s úzkosťou bojovať (samotná konotácia boja je negatívna), naopak, úzkosť prijať, porozumieť jej a pracovať na zmene. K eliminácii úzkostných atakov taktiež pomáhajú dychové a relaxačné cvičenia, meditácie, vizualizácie. V ťažších prípadoch ľudia sahajú aj po anxiolytikách.

Vím, že pracuješ s měřením HRV. Vysvětlíš, prosím, čtenářům, co přesně to je? Opravdu stačí jediná myšlenka a zrychlí se nám tep?

HRV (heart rate variability) je meranie variability srdcovej frenkvencie. Terapia HRV BF (biofeedback) je zameraná na zosúladenie tepovej frekvencie, dychového rytmu, krvného tlaku a emócií. Nácvikom HRV BF zlepšujeme reakciu na úzkosť, paniku, stres, a tým zároveň redukujeme nežiaduce účinky na organizmus. Tréning dychových cvičení má pre ľudí podobný význam ako pri rôznych relaxáciách. Keď zažívame silné emócie – úzkosť, strach, hnev apod., aktivuje sa sympatický nervový systém, vylučuje sa nonadrenalín, adrenalín, a to sa okamžite prejaví na zvýšenej srdcovej frekvencii. Ak je klient počas nácviku vyzvaný, aby si predstavil stresovú záťažovú situáciu, má možnosť vidieť priamo pred sebou na grafickej krivke, ako sa zmenila jeho srdcová frekvencia. A práve sústredením na pravidelné hlboké dýchanie vieme skludniť nervový systém, aktivovať parasympatikus, teda akýsi „nerv pokoja“.

Dobře. To by byla problematiky úzkostí. A jak pomoci někomu s depresemi? Samozřejmě kromě toho, že bude chodit na terapii 🙂

Ako som spomenula, depresia môže byť hlboko potlačený, teda dlhodobo nevyjadrovaný hnev alebo frustrácia, nespokojosť so životom. Len klient už stratil silu a energiu hnev vyjadriť, príp. realizovať osobnostnú, vzťahovú alebo pracovnú zmenu, ktorá by viedla k životnej spokojnosti. Samozrejme depresia je komplexný problém, neexistuje paušálny návod, ako ju zvládnuť. Treba rozlíšiť, či sa jedná o endogénnu

(vnútornú – chemická nerovnováha) alebo exogénnu (vonkajšie podnety) depresiu, aká je hĺbka depresie, či stačí psychoterapia alebo je už nutná farmakologická liečba. Najdôležitejšie, a zároveň najťažšie, při depresii je ostať aktívny, mať činnosti, ktorými viem rozptýliť depresívne myšlienky, nebáť sa vyhľadať pomoc a zdielať svoje ťažkosti. Ako sa vraví, vyrozprávaná bolesť je polovičná bolesť.

I já jsem se jako psycholog setkal u některých pacientek se sebepoškozováním. Ty mluvíš u některých jedinců přímo o sebepoškozovacích manýrech. Co tím máš na mysli?

Najmä pubescenti prichádzajú na terapiu s tým, že sebapoškodzovanie, najčastejšie sa prejavuje vo forme rezania (žiletkou, kružidlom, nožíkom, špendlíkom, kúskom skla…) alebo škriabania sa do krvi, búchanie hlavy, im prináša určitú formu úľavy. Psychické napätie je také silné, že ho dokážu uvolniť len cez fyzickú bolesť. V ambulancii však pozorujem aj sebapoškodzujúce „maniere“ len ako formu skúšania „lebo veď polovica triedy sa reže“, zapadnutia do kolektívu, apod. Každopádne aj takéto maniere sú formou volania po pozornosti, len nemajú takú patologickú hĺbku, keďže sa s nimi pubescenti aj sami chvália. Oveľa vážnejší problém je, keď klient sebapoškodzovanie dlhodobo popiera, skrýva.

Když otázku sebepoškozování otočíme, tak jak být sám sobě naopak nejlepším přítelem? Jak dělat pro sebe a pro své tělo prospěšné věci? Jak kvést a dobře prospívat?

Nebrať seba a svoje myšlienky tak vážne 🙂 Mať životnú motiváciu a ciele, byť aktívny, pracovať na sebarealizácii, nebyť na seba prísny, dovoliť si zlyhania, rozmaznávať sa… Prijať aj to, že utrpenie patrí do života. Dôležité je vnútorné nastavenie, ku každej situácii môžeme pristupovať buď so strachom, alebo s láskou. Rozhodnutie je len na nás. Samozrejme odpoveď na tvoju otázku je oveľa ľahšia ako samotná realizácia. Pozitívne je, že zmena je naozaj možná. Náročné neznamená nemožné.

Jak nás vlastně po psychické stránce změnil covid a s ním i spojená větší digitalizace? Jaký má tohle třeba vliv na mezilidské vztahy a lásku?

Opakovali sa mi pri terapiách kuriózne prípady, v čase, keď boli deti rok odstavené od dochádzky do školy, len online formou. Zamilované dievčatá mi opisovali svoje nové vzťahy, eufóriu z partnerského súladu, pomaly chystali svadbu a na moju otázku, ako a kedy sa s partnerom vlastne stretávajú, keď v tom čase boli zákazy vychádzok a presúvania sa mimo okresy, odpovedali mi s pokojom, že oni sa ešte nestretli, poznajú sa len cez internet. Prirodzene digitálne vzťahy vytvárajú ilúzie, ktoré sú potom na míle vzdialené od reality, čo prináša veľké sklamanie, nedôverčivosť a uzatváranie sa. Deti digitalizáciou strácajú aj prirodzenú schopnosť socializácie sa. Verím, že ak prídu ďalši covidové vlny, deti už neostanú zatvorené doma, nakoľko to z psychologického hľadiska prináša viac negatív ako pozitív.

Ještě mě překvapilo, že za Tebou v dnešní době chodí také hojně lidé, kteří řeší genderovou identitu…

Genderová identita označuje vlastnú identifikáciu človeka k maskulinite, feminite, alebo kombinácii oboch či k žiadnemu pohlaviu, teda do akej miery sa cíti byť mužom, ženou alebo nebinárny. Najčastejšie pubescenti a adolescenti riešia otázku pohlavnej identity, dievčatá si začínajú hovoriť v mužskom rode, chlapci v ženskom, prispôsobujú tomu svoj image (účes, oblečenie, telesnú vizáž – dievčatá sa napr. prestávajú holiť v podpazuší, na nohách). V terapii prevláda neutrálny nehodnotiaci prístup, pomáhame klientom zorientovať sa v situácii, či sa len hľadá, skúša, či chce opäť zapadnúť medzi rovesníkov, ktorí riešia danú problematiku, alebo je to o tom, že v súčasnosti môžu s väčšou slobodou otvorene rozprávať o svojom prežívaní alebo sa jedná o poruchu pohlavnej identity, ktorá má konkrétne diagnostické kritéria. Myslím, že tejto téme sa bude venovať ešte veľa pozornosti.

Petro, závěrem: Máš nějaké krédo, kterým se řídíš nebo je něco, co bys chtěla čtenářům vzkázat?

Pre mňa asi najťažšia otázka, nakoľko mám kréd niekoľko 🙂 V situáciách zlyhania, neúspechu, nenaplnených očakávaniach apod. mi pomáha veta „Smie to tak byť.“. Veľa klientov prichádza s pocitmi menejcennosti a nedostatočnosti. Krásne sú formulky „Dovoľujem si…“, „Zaslúžim si…“, „Mám sa rád/a a prijímam sa taký/á aký/á som.“ Držím čitateľom palce, aby vo svojom živote dokázali rozpoznať všetko slabé, staré a nefunkčné a mali silu pohnúť sa z miesta a vstúpiť do svojej sily.

Petro, moc Ti děkuji za rozhovor. Webová stránka Petry Ďurkechové: www.psycherhesis.sk

Jiří Hamerský

Zpět nahoru

NOVÉ ČLÁNKY KAŽDÝ TÝDEN ZDARMA NA VÁŠ E-MAIL?

Přihlaste se zdarma k odběru novinek z webu Celostnimedicina.cz a už Vám neunikne ani jedna zajímavost ze světa celostní a alternativní medicíny.