„Dítě patří na druhé místo. Na prvním má mít žena muže,“ říká psycholožka Klaudia Tabačková

Bez nazvu 4

Popisovaná zdravotní témata nemohou být náhradou za odborné zdravotní vyšetření. Pro stanovení zdravotních závěrů je vždy třeba obrátit se na lékaře.

Platí to i naopak: Žena by měla být pro muže první. Narušení této přirozené rodinné hierarchie může vést u dítěte k celé řadě psychosomatických těžkostí. Psycholožka Klaudia Tabačková v rozhovoru pro Celostní medicínu hovoří o rodině, nastolování hranic a bezpodmínečném přijetí. Jakou kvalitu by podle ní měl mít dobrý psycholog?

Klaudia, snad každý rodič si přeje dát dítěti to úplně nejlepší. Kde jsou ale třeba hranice, aby to nepřehnal, a příliš dítěti neumetal cestičku?

Každý rodič má rozdielne nastavené svoje vnútorné hranice. Čo je pre niektorého rodičia už cez čiaru, u iného to isté správanie dieťaťa môže byť prirodzene tolerovateľné. Ide teda skôr o to poznať sám seba a vedieť ako chcem dieťa viesť a formovať. Veľmi závisí od našich morálnych hodnôt a zásad.

Tomu rozumím. A jak dítě bezpodmínečně milovat, a zároveň od něj vyžadovat dodržování vymezených pravidel, dělání úkolů apod.?

Ak dieťa bezpodmienečne milujem, dokážem zvládnuť aj jeho hnev a frustráciu pri obmedzeniach, ktoré považuje napr. za nespravodlivé. Mnoho rodičov sa obáva negatívnej reakcie svojich detí pri dodržiavaní určitých pravidiel zavedených v rodine, či týkajúcich sa jeho obmedzenej slobody napr. vo virtuálnom svete. Uvedomenie si toho, že svoje dieťa milujem, aj keď je v odpore a hnevá sa, odmieta a kope, môže ponúknuť iný pohľad na celú situáciu. Samozrejme, že sa dieťa hnevá, ak mu niečo zakážeme. Je to prirodzené a pochopiteľné. Rodičia vždy budú robiť nepopulárne rozhodnutia. Naše deti nebudú nikdy spokojné so všetkými našimi rozhodnutiami. Čím skôr sa rodič s týmto stotožní, tým bude mať väčší emocionálny odstup od emocionálnych búrok dieťaťa a priestor poskytnúť mu pochopenie. Okrem toho trvanie na dodržiavaní stanovených pravidiel je prejavom rodičovskej lásky. V podstate tým dieťaťu hovoríme „keďže ťa milujem nemôžem ti to dovoliť lebo viem, že ti to môže ublížiť/uškodiť.“

Dělají manželé chybu, když dávají dítě na první místo? Proč je žádoucí pečovat hlavně o vlastní partnerský vztah?

Dieťa by na svete bez existencie svojich rodičov nebolo. Boli tu pred ním. Domnienka, že ak sa nám narodí dieťa, bude celým naším vesmírom, môže narušiť partnerský vzťah. Dieťa je živým prejavom všetkého krásneho, čo bolo a je medzi jeho rodičmi. Patrí teda na druhé miesto. Na prvom mieste by mala mať žena muža. On prišiel pred dieťaťom. A platí to i naopak, žena by mala byť pre muža prvá.  V takomto systéme vie dieťa presne, kde je jeho miesto, a má tak vytvorené podmienky pre zdravý rast. Disharmónia v rodinnej hierarchii (k čomu patrí aj dávanie dieťaťa na prvé miesto) vedie k chaosu a môže vyústiť do vzniku takých ťažkostí u detí ako je nespavosť, plačlivosť, zadržiavanie stolice, vnútorné napätie prejavujúce sa ohrýzaním nechtov a pod.

Jednu mou známou čeká v nejbližších dnech úkol své čtyřleté dceři oznámit, že od nich tatínek odchází – že se budou rozvádět. Jak to provést co nejšetrněji, aby z toho dítě nemělo trauma?

Na tomto príklade názorne vidieť zmätok v rodinnom systéme. Otec neodchádza od dcérky, ale manžel odchádza od manželky. Jej mamina sa rozvádza s jej tatinom, už nebudú viac manželia. Pre dievčatko je podstatná informácia, že mamina a tatino nebudú viac spolu bývať v jednom dome. A že ona bude raz bývať u tatina a raz u maminy. Treba si však uvedomiť, že pre dieťa je rozchod rodičov vždy strata a bude prežívať smútok. To však neznamená, že musí zažiť traumu. To sa väčšinou stáva, ak sa rodičia nenávidia a dieťa je ich vzájomnej nevraživosti vystavované. Dieťaťu môžete pomôcť najmä tým, že mu umožníte smútok z tejto straty prežívať, tzn. nebagatelizovať („Ále, neplač, to bude v poriadku.“), nezovšeobecňovať („Veľa detí má rozvedených rodičov.“), neironizovať („Zas plačeš? Ale už hádam aj stačilo, nie?“), nezosmiešňovať („Taká veľká a plače?“) a už vôbec neobviňovať dieťa („Môžeš za to ty, pretože stále reveš.“). Dovoľte dieťaťu byť smutné („Vidím, že ti tečú slzičky, chceš sa objať?“, „Počujem ako ti je veľmi smutno, som pri tebe.“).

Jako psycholožka pracuješ pomocí tzv. rogersovské, na klienta zaměřené, psychoterapie. V čem vidíš její největší sílu?

V autenticite terapeuta. Nestotožňuje sa s rolou odborníka na klientov život. Tým odborníkom je klient sám. A terapeut v to bezpodmienečne verí a pomáha mu kráčať po temnej ceste jeho trápení. 

Jednou jsi zmínila, že tento přístup je pro tebe i prostým způsobem bytí. Jak to ve svém každodenním životě využíváš? Jak se to projevuje?

Princípy bezpodmienečného prijatia druhého človeka, kongruencia vo vyjadrovaní vlastného prežívania a empatia k svojmu prežívaniu a k prežívaniu ostatných nie sú len mojimi pracovnými „nástrojmi“ ale aj vyjadrením toho ako chcem žiť. Neznamená to, že sa správam v každej situácií ukážkovo. Ale pomáha mi to dostať sa viac do kontaktu so sebou a robiť prípadne korekcie vo svojom správaní.

A v čem vidíš naopak největší přednosti rodinných konstelací, které při práci s rodinami a páry též používáš?

Určite v odkrytí skrytých väzieb, ktoré nás ovplyvňujú, hoci si ich vôbec nemusíme byť vedomí. Žena, ktorá je obézna a chce roky schudnúť, no nedarí sa jej to napriek tomu, že skúšala už naozaj všetko, si prišla dať rozostaviť svoj rodinný systém. Rozostavenie odkrylo, že v jej rodine, zo strany otca niekoľko generácií dozadu, zomrelo od hladu sedem detí. Táto rodinná tragédia pôsobí na ďalšie generácie v podobe transgeneračného prenosu, ktorý sa v tomto prípade u klientky prejavoval tak, že prežívala podvedome strach z toho, že umrie od hladu. Takýto vhľad dáva potom nášmu utrpeniu zmysel. Pomocou tejto metódy tiež dochádza k emočnej korekčnej skúsenosti, ktorá prináša klientovi úľavu v ťažkostiach, ktoré rieši.

Dají se rodinné konstelace a na klienta zaměřená terapie kombinovat? Mají nějaké společné rysy? Nebo je používáš každou zvlášť?

Rodinné konštelácie pracujú s obsahmi, ktoré sú na úrovni nevedomia a PCA prístup kladie dôraz na to, ako sa klient vedome prežíva a vníma sám seba. Konštelačne je pre človeka významné priznať to, čo do jeho systému patrí (napr. čierne ovce rodiny, rodinné tajomstvá, nepriznané deti, interupcie a pod.) a v na klienta zameranej terapii je cieľom prijať seba aj iných takých akí sú. Pri konšteláciach je klient inštruovaný vyslovovať tzv. konštelačné vety (napr. „Nebola som tu pre teba.“), ktoré podporujú prechodnú regresiu do ranného detstva a takáto aktivita slovami vedie k verbalizácií emócií klienta. Naopak, na klienta zameraná terapia je charakteristická svojim nedirektívnym prístupom a zameraním sa na súčasné prežívanie klienta.

So svojimi klientmi pracujem PCA prístupom. Keď sa zhodneme, že jeho ťažkosti sú spôsobené pravdepodobne nejakými udalosťami z jeho/jej rodinného systému naplánujeme sedenie, na ktorom rozostavíme jeho rodinnú dynamiku. Sú však aj ľudia, ktorí prídu priamo s požiadavkou na rozostavanie rodinného systému.

Poslední dobou dávám většině našich hostů otázku, jak se ze současné situace nezbláznit a uchovat si navzdory všemu, co se děje, nadhled, klid a pohodu v duši. Jak bys na to odpověděla Ty?

Preberte zodpovednosť za svoj život a hľadajte zdroje, pri ktorých zažívate pocit, že ste živý. Skúste si spomenúť na zážitky, udalosti, činnosti, pri ktorých ste prežívali radosť, čistú lásku, harmóniu. Kontaktom s takýmto zdrojom zaženieme to, čo našu dušu vysáva. Neprestávajte tiež vidieť svoj život v celku, aj keď nám niektoré veci, či ľudia odchádzajú zo života. A hlavne netreba zabúdať na to, že veci sa nezmenia pokiaľ niečo sami neurobíme.

Řada lidí se ale bohužel v posledních týdnech a měsících dostala do bezvýchodné situace, nebo se jim zhoršila nálada. Doporučila bys jim, aby navštívili psychologa?

Určite. Nemali by zostávať so svojim trápením sami. Rozhodne by som odporučila vyhľadať toho „pravého“, tú „pravú“, ktorý im sadne. To je pre vyladenie ich stavu kľúčové. Nemusia sa obávať hodnotenia, odsudzovania, či kázania, toto my psychológovia naozaj nerobíme. Hlavne by mali dať na svoj vnútorný pocit – Bolo mi s týmto človekom dobre? Cítim, že ho/ju skutočne zaujímam? Cítila som sa pri ňom/nej bezpečne? Pomôže tiež uvedomiť si, že každý psychológ má tiež svojho psychológa/terapeuta/supervízora, takže sa vie presne vžiť do pocitov klienta, ktorý prichádza na sedenie prvýkrát. My sme sa totižto kedysi cítili rovnako.

Webová stránka Klaudie Tabačkové: www.klaudiatabackova.sk/

Klaudia, moc Ti děkuji za rozhovor a přeji vše dobré.

Jiří Hamerský